Milá...

Autor: Martin Oskorip | 12.12.2011 o 21:00 | (upravené 12.12.2011 o 21:54) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  143x

Pršalo.... bolo to dávno, keď sme sa prvý krát rozhodli urobiť veci tak, ako sme si mysleli my a nie tí, ktorí nám vládli.Bola ešte hlboká noc, keď vracajúc sa spolu z našých lesov, výťazoslávne a po dobre vykonanej práci rozhodnutí, s čistou mysľou a úsmevom na tvári kli sme dolu starou lesnou cestou. Už to vlastne ani nebola cesta. A kvapky stekajúce za goliere hladili nás celú noc... Spomínaš si ešte? Bola jeseň...

Milá ...

dnes ráno, keď prvé lúče slnka prerazili popod šedé mraky, dážď ustal a po vydýchnutí z úst sa mi pred očami objavila para. Pochopil som, že sa blíži jeseň. Pamätám sa na ňu ešte veľmi dobre. Tá posledná ma vtiahla do lesov za naším sídliskom. Hlboko. Keď rána začínali nechceným prebúdzaním a prvý chlad sa pomaly vtieral popod perinu.

Rána, keď slnko, bolo ho cítiť ako bojuje s blížiacim sa koncom a len veľmi nerado prenechá nadvládu nad svetom zime. Chladné a tiché boli tie rána, keď ľudia sfarbení do oranžova kráčali popod prvé pestré listy javorov a briez, ktoré nám nasadili tak dávno pred nami.

Áno bolo to dávno, tak dávno a spomínam. Neverili sme, že sa nám podarí už nikdy sa neobrátiť späť. Zúfalstvá a nádeje nám vytvárali čarokrásne kryštály v nás samých a my sme tento svet milovali.

Spomínam si na to, ako by to bolo včera. Chladné večery plné nekonečných rozhovorov. Úsmevy na perách ľudí, čo svoj voľný čas premieňali na vzácnosti reality. Tej reality... jedinej a krásnej, ktorej sa hovorí prítomnosť. Možno že sme ľutovali naše činy a životy dávno pred tým, ale kto z nás nebol iný?

Ako čas plynul, aj naše rozhodnutia pomaly začínali sa ustaľovať na konkrétnych plánoch, možnostiach a riešeniach nemožných príčin. Jeden bránil lesy z vnútra, iný prednášal, ďalšia varila so skupinou priateliek jedlo tým z nás bez domova a ostatí sa postupne pridávali.

Improvizovali sme recepty, aby sme jedny druhým mohli napiecť, koláče, týždenné jedlá v parkoch zadarmo. Sedeli sme na hojdačkách detských ihrísk, až kým nám neomŕzali palce na nohách, obdivujúc svetlo mesiaca na zarosenej tráve, píšuc poéziu do vetra jeden pre druhého.

Vysádzali sme záhrady na opustených pozemkoch šedých sídlisk, písali sme si vlastnú hudbu a hrali ju jedny druhým , a keď sme si ju pohmkávali, mohli sme oslavovať kreativitu našich známych vždy radšej ako opakovať si monotónne mrmlanie rádia.

Hovorili sme si pravdy, ktoré sa pred tým nikto neodvážil vysloviť. Keď vychádzalo slnko po zimných party v nevyhrievaných obsadených domoch, vyzbierali sme veľké vrecia rozbitého skla a umývali haldy riadu v mrznúcej vode.

Neakceptujúc žiadne obmedzenia z ničoho, taktiež sme neschválili žiadne v rámci seba a zistili sme, že svet sa pred nami otvoril ako lupene ruží...

Vieš, keď sa ma ľudia pýtajú na môj spôsob života, poviem im že je to jednoducho ten lepší spôsob. V niektorých momentoch v tomto šialenom svete sa takéto myšlienky objavia sem tam. Šepkanie skrytých životov, ktoré dávajú znamenia z vnútra toho: tie hodiny, ktoré stráviš po práci so svojimi najlepšími kamarátkami, pozostatky plagátu nalepeného na stene v uličke, to naliehavé milovanie sa, kedy neriešiš, že si tučná ani chudá, bohatá či chudobná. V iných momentoch to šialenstvo je výnimkou, fragmentom a tento spôsob myslenia je jednoducho tým svetom v ktorom žijem. Sto tisíc z nás môže založiť novú civilizáciu, stovka môže pretvoriť mesto, dvaja môžu písať rozprávky na dobrú noc, ktoré čakali počuť naše deti a zasiať semienka pre milióny, ktorí prídu za nami.

A tak striedajú obdobia ročné aj myslenia ľudí, pretvárajú ich, menia. A úsmev sa tak stáva prvou zbraňou ako posunúť veci dopredu.

Neviem, čo ešte v živote príde, ale úprimne ti poviem, že takáto prítomnosť písania mailu mi v tejto sekunde jasne hovorí že robím veci jednoducho správne. Podobne aj keď si s malým a je to v tej chvíli ten tvoj najskutočnejší pocit, je to práve to, čo sa počíta. To ostané, sa dá meniť a reformovať. Úsmev a srdce však ostávajú. Je dobré uvažovať, že niečo príde v budúcnosti, ale jedine stav teraz, teraz, teraz je ten najdôležitejší stav, ktorý nás ľudí posúva dopredu. ...preto že už o desať sekúnd sa môžu veci vyvíjať inak.

...potreboval som napísať myšlienku a vytvoriť tento text, ktorý je len pre teba. Nie je nič podstatnejšie ako to čo máš v srdci, choď za tým každou sekundou svojich životov a aj tie najväčšie problémy budú pre teba potom už len chabým obláčkom pary...

...ešte vždy je čas robiť poéziu...

...martin...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?