V živote na človeka čaká mnoho ciest a životných križovatiek. Snaha správne sa rozhodnúť a potom vykročiť nie je vždy ľahká. Zo samoty ducha sa stalo podielníctvo o cit a spoločný život tak dostal šancu fungovať.
Netušili sme celkom presne po ktorej ceste sme sa vybrali my. A netušíme to celkom ani teraz. Nabalení plnými batohmi spomienok, inšpirovaní tými, ktorí prelomili puto odvahy, podali sme si ruky a vykročili sme vpred. Do dnešných chvíľ a ešte ďalej.
Pretože skutočný príbeh sa práve začína...
Už dávno pred našim rozhodnutím sme vedeli, že do života mesta nepatríme. Ľudia ako žily pulzujúce ulicami vytvárajú z chladného priestoru zaujímavý živý organizmus. Živý betón, živá monokultúra. Mraveniská miest popretkávané žilami betónových ciest vytvorili z našej Zeme zaujímavé miesto pre život. Či je ale zdravé a hodnotné, vidíme postupne sami.
Uvažovali sme o zmene priamo na mieste. No spôsob akým sa uzatvárajú kultúry a ľudské vlastnosti v tomto novom svete nás prinútil konať. Chceli sme ísť von, späť. Tam kam v skutočnosti patríme. Aspoň sa priblížiť k lesom a hájom a byť s prírodou v spojení.
Chceme byť podporou tým, ktorí mestá premieňajú na živé organizmy. Postupne uvoľňujú betón a nechávajú pracovať prírodu za nás za všetkých.
Rozhodnutie to ale nebolo jednoduché. S prihliadnutím na možné následky nášho rozhodnutia sme si nechceli kaziť našu radosť. Uvidíme sami, uvidíme s vami.
Rozhodnúť sa pre život v dedinskej komunite, ktorá stráda vo svojej sebestačnosti je na prvý pohľad utópia. Naštartovať ale proces pozitívnych zmien a postupne vytvoriť miesto pre život v súlade s komunitou a prírodou dohromady je výzva. Malý domček pod starým lesom, kde nedolieha zvuk deštrukčnej kultúry , miesto kde sa rodí alternatíva pre svet plný technológií a zlých medziľudských vzťahov je niečo čo nás môže posunúť dopredu.
Experiment, ktorý sme si doteraz nevedeli dovoliť predstaviť. Sen, ktorý dostal hmatateľnú podobu.
Snažili sme sa preto vyberať citlivo a čo možno najbližšie k našim ideálom. Východné Slovensko má mnoho zaujímavých miest, kde by sa mohlo začať budovať komunitné nadšenie. Chátrajúce dedinky v údoliach ako aj pod horami dávajú možnosti postupne realizovať svoje sny. Trvalo udržateľne obhospodarovať pozemky a postupne zvyšovať pracovné nadšenie spôsobom čo najmenej deštrukčným k prírode a ľuďom.
Vyberali sme preto citlivo a v rámci našich možností. Rozmýšľali sme o možnostiach, spôsobe ako začať, kde hľadať podporu. Ľudia sú veľmi dôležití. Bez nich neexistuje možnosť niečo vytvoriť, zdieľať či uskutočniť.
Zvolili sme si Humenský okres. Rodný kraj a miesto ešte nie celkom postihnuté kultúrou priemyslu. Dvanásť kilometrov južne pod kopcami Vihorlatských vrchov leží malebná dedinka Porúbka. Obec v minulosti valašská, nám dôverne známa svojou príjemnou lokalitou orientovanou do starých lesov, okolia, ale aj Vojenských lesov, starých hradov... Zopár domčekov a obyvateľov nás svojou prítomnosťou presvedčilo o tom skúsiť šťastie práve tam.
Vízia je jasná a cieľ o trochu romantickejší ako sa na prvý pohľad zdá. Veď ako by to bolo, keby sme nesnívali...
Rozhodli sme sa žiť naše životy pre nás samých. Robiť z každého dňa dobrodružstvo radšej, než rituál. Možno budeme môcť pretvoriť svet okolo nás tým istým spôsobom, ako pretvárame naše vlastné životy. Ale aj to pretváranie musí byť dobrodružstvom.
A preto vás pozývame k nám...
Príďte a zdieľajte spolu s nami spoločné životy. Miesta je tu pre všetky dobré bytosti...
Čakáme na vás...